Neistota, nejasnosť rozpoloženia sú útechou vtedy, keď tušíme, že vyjasnenie bude krokom k horšiemu. Haugovú upokojuje to, čo by každého druhého iritovalo: nestabilné, nerozhodnuté, nedefinitívne situácie. Nie že by to bol jej živel, ale tá trocha dobra a množstvo neistoty, ktorú prežíva, je menším zlom ako to, čo príde: žiadna neistota, ale ani žiadne dobro. (...) V takejto perspektíve sa najlepšie žije bez perspektív, v bezpečnom lone prítomnosti. Priam s detskou uvzatosťou sa hrúži do prítomného času („Žiadne predtým. Žiadne potom.“), ale vlastne ani tu to nie je žiadna slasť. Bojí sa, že všetko je trochu neskutočné, čo ju núti robiť analytické rezy do skutočnosti, aby sa presvedčila o jej pulzovaní. Dobre pritom vie, že anatómia nie je cestou k duši, že človeka môžeme stiahnuť z kože, a na kožu sa mu nedostaneme. A predsa to robí, so šialenou záľubnosťou ohmatáva „kostné drene, šľachy, pľúca, vlásočnice na konci prstov.“ (...) Mila Haugová je autorka, ktorá sa výrazne, od knihy ku knihe zlepšuje. A čo je dôležité, toto zlepšovanie má podobu cieľavedomého zvýrazňovania a dotvárania toho, čo je jej vlastné, a zbavovania sa toho, čo je iba dobovou, generačnou či skupinovou konvenciou. V Možnej nehe tento proces dostúpil na takú kvalitatívnu úroveň, že Haugovej vývin začína byť relevantný i pre vývin súčasnej slovenskej poézie. Dovoľme si teda predpokladať, že odteraz už nebude dôležitá iba poézia pre Haugovú, ale aj Haugová pre poéziu.